Môže škola učiť deti, ako správne cítiť? Táto otázka vyvolala rozruch medzi rodičmi na stretnutí, ktoré opisuje učiteľ Štefan Murárik, riaditeľ nového, klasického gymnázia v Bratislave. Zatiaľ čo správne myslenie a konanie nikoho neprekvapilo, výchova citov sa zdala mnohým ako prílišný zásah.
Murárik však upozorňuje na dôležitú vec: áno, môžeme cítiť aj celkom zle. Porovnáva to s rozladeným hudobným nástrojom – na napnutých strunách reagujeme prehnane, na ochabnutých ľahostajne. A presne to vidieť v bežných školských situáciách.
Žiačka, ktorú učiteľka pošle na koniec radu v jedálni za predbiehanie, odchádza s hrubým vulgarizmom na perách. Moderná pedagogika ju učí pomenovať emócie: „Si nahnevaná, chápem ťa.“ Ale stačí to?
Podľa autora nie. Mladí ľudia vyrastajú v ére sociálnych sietí, kde im influenceri s industriálnou pravidelnosťou predvádzajú, ako je normálne vulgárne reagovať na bežné situácie. Pod zámienkou „autenticity“ a „len hovorím, ako to cítim“ sa normalizuje necitlivosť.
Problém vidí Murárik aj v psychologickom redukcionizme – tvrdenie „ja to tak cítim“ sa stáva neotrasiteľným argumentom. Každý pokus o reflexiu je vnímaný ako útok na identitu.
Pritom cit má byť vnútornou reakciou, ktorá potrebuje vedenie a mieru. Mal by podliehať rozumu – nie byť popretý, ale kultivovaný. Ema by mala cítiť zahanbenie, nie hnev. Mala by sa pýtať: Je môj pocit primeraný situácii? Mojim ideálom?
Bez takýchto otázok budujeme „emokraciu“ – spoločnosť, kde vládnu nereflektované emócie. A to by malo nahnevať každého z nás, píše Štefan Murárik.